Články

Anton Neuwirth – svedok storočia

  |  23.máj 2006

Dnešná konferencia o živote a diele Antona Neuwirtha nebude konferenciou iba o jednom človekovi. Bude to konferencia o tom, ako kontinentálne politické sily v XX. storočí dopadali na našu krajinu, ako sa krajina a jej obyvatelia bránili, ako prispeli k porážke nacizmu aj komunizmu a ako prispeli k budovaniu spoločenských štruktúr, ktoré pomôžu brániť slobodu Slovenska aj v budúcnosti, ak by to bolo potrebné. A to všetko premietnuté do osudov jedného muža.

V novembri 1989 vyšla výzva na zakladanie kresťanskodemokratických klubov. Kluby sa rýchlo rozšírili po celom Slovensku a začiatkom roku 1990 sa začali schádzať aktivisti klubov z jednotlivých regiónov. Vo februári 1990 sa uskutočnil zakladajúci snem Kresťanskodemokratického hnutia. Snem zvolil aj radu hnutia. Za okres Prievidza zvolili do rady aj Antona Neurwirtha. KDH si začalo vytvárať základné dokumenty – stanovy a program, na jún 1990 sa pripravovali prvé slobodné voľby a bolo potrebné určiť celkovú politickú líniu KDH, ako aj volebný program do prvých slobodných volieb. Na poradách a zasadnutiach rady sa zúčastňoval aj Anton Neuwirth. Všetci si ho pamätáme z toho obdobia ako presvedčivého diskutéra k principiálnym otázkam Kresťanskodemokratického hnutia. V KDH sme sa vtedy stretali dve generácie – generácia kresťanského disentu zo 70-tych a 80-tych rokov a generácia bojovníkov z 50-tych rokov, ktorá mala za sebou dlhoročné väznenie v komunistických žalároch, násilné zablokovanie cesty k naplneniu životného poslania a z toho všetkého odvodený filozofický pohľad na život a spoločnosť. Vedúcim zjavom tejto staršej generácie v KDH bol práve Anton Neuwirth. Na poradách vtedajšieho vedenia KDH nás vedel vždy usmerniť na základe nemenných kresťanských princípov. V tej dobe začali prichádzať pozvania na rôzne stretnutia v zahraničí. Vysielali sme ľudí tak, aby sa v zahraničí vedeli vyjadriť k zásadným politickým otázkam vývoja na Slovensku a to v požadovanom cudzom jazyku. Anton Neuwirth hovoril dobre po nemecky aj po francúzsky, a tak sme ho vysielali, keď bolo treba. Väčšina členov vtedajšieho vedenia KDH, ako aj členov rady o Tonkovi Neuwirthovi vedela, že bol kolakovičovcom, strávil veľa rokov vo väzení, je lekár a želá si, aby ponovembrový vývoj na Slovensku prebiehal podľa kresťanských zásad. Jeho diskusné príspevky na zasadnutiach rady boli vždy s napätím očakávané. Sám akoby nemal ambíciu dostať sa do významnejších funkcií vo vnútri KDH. Tak sa stalo, že v prvých voľbách v júni 1990 nebol na popredných miestach kandidátky KDH. Do parlamentu bol zvolený až vo voľbách v r. 1992. Hneď na prvom zasadnutí po voľbách bolo hlasovanie o Deklarácii zvrchovanosti Slovenska. Na jednej strane on mal možnosť zažiť, aké sú niektoré hlasovania v parlamente dramatické, na druhej strane svojim pokojom a nadhľadom nás upevňoval v presvedčení, že nemôžeme podľahnúť demagogickej atmosfére oných dní.

Po vzniku Slovenskej republiky 01. 01. 1993 boli čoskoro na programe prezidentské voľby. Prezidenta vtedy volil parlament. KDH uvažovalo, koho postaviť ako svojho kandidáta, ktorý síce nemal nádej na zvolenie, ale už samotnou svojou kandidatúrou mal vyslať signál o požadovanom mravnom profile slovenského prezidenta. Bez dlhších diskusií sme sa vo vedení KDH zhodli, že vhodným kandidátom bude Anton Neuwirth. On prijal svoju kandidatúru práve tak, ako bola mienená – ako príležitosť ukázať a povedať obyvateľom Slovenska, že prvý občan štátu má svojím životným príbehom stelesňovať etické maximá. 26. januára 1993 Anton Neuwirth predniesol v parlamente svoj nominačný prejav. V tom kole prezidentských volieb nebol žiadny kandidát zvolený. Prejav Antona Neuwirtha však zostane zapísaný v análoch modernej slovenskej politiky.

Svoj prejav začal slovami: „S dojatím stojím pri tomto pulte v okamžiku, keď sa má voliť prezident slobodného Slovenska, prezident obnoveného Slovenského štátu.“ Ďalej rozviedol svoje názory na človeka a spoločnosť. Považoval za potrebné takto sa predstaviť poslancom parlamentu, ktorí mali čoskoro hlasovať o jeho kandidatúre. Za najpodstatnejšie v živote považoval svoj svetonázor a postoj k mravným hodnotám. Jeho svetonázor vychádzal z personalistickej koncepcie. Ústredné postavenie v nej zaujíma človek ako celistvá nedeliteľná ľudská osoba. Bytie človeka je v prvom rade dané existenciou hmotného tela a jeho životných pochodov. Telo a životné pochody sú spojené s prírodou prostredníctvom životných potrieb, ktoré získava človek priamo alebo nepriamo z prírody pracovným úsilím. Úmerne k úsiliu mi prináleží aj odmena a podiel na vytvorených hodnotách. Ak niekto nemôže získať hodnoty z prírody bez svojej viny, ostatní členovia spoločnosti mu ich majú poskytnúť podľa princípu spravodlivosti, solidarity a lásky. Prvoradou hodnotou pre existenciu človeka je jeho biologický život, preto spoločnosť má vytvárať podmienky pre jeho zabezpečenie. Ako jednu zo základných povinností prezidenta videl Anton Neuwirth v tom, aby živobytie bolo každému prístupné, zdravie chránené, a aby každý občan žil v prostredí, ktoré tomuto prospieva. Pre také spoločenské podmienky sa vžil názov ekologicky orientované sociálne trhové hospodárstvo.

K biologickému životu človeka nedeliteľne patrí aj duchovný princíp, ktorý vytvára u človeka rozum a slobodnú vôľu. Rozum a slobodná vôľa vedú človeka k tomu, aby si uvedomoval, že všetko nevie a zároveň vedomie viny, ak konal zle. Poznanie vlastnej nevedomosti vedie človeka k túžbe po poznávaní. Túžbe poznať dokonalú a úplnú pravdu vďačíme za vedecký pokrok. Základnou podmienkou pravdivého poznania je slobodný prístup ku skutočnosti, ktorý potom umožňuje uvážené konanie a zodpovedné rozhodovanie. Ku kľúčovým povinnostiam prezidenta patrí podľa Antona Neuwirtha zabezpečenie pravdivosti informácií, lebo bez pravdy nie je možné zodpovedne konať.

Vedomie viny podnecuje človeka, aby konal dobro, a tak sa snažil, aby sa v ňom vedomie viny podľa možností nemuselo ohlásiť. Existencii vedomia viny vďačí ľudstvo za svoj mravný rozvoj. Ako prezident chcel Anton Neuwirth urobiť všetko, aby ľudia dobre poznali skutočnosť a nikdy nemuseli konať tak, aby mali potom vedomie viny. Človeka povzbudzujú aj ďalšie hodnoty. Je to túžba po kráse a túžba po láske. Napätie ľudského života smeruje k dosiahnutiu šťastia prostredníctvom splynutia s úplne dokonalou bytosťou. Napätie medzi biologickými potrebami života a životným cieľom ženie náš život dopredu, pretože každý človek chce byť úplne šťastný. Túžba po šťastí je nezávislá od náboženského presvedčenia človeka. Veriaci človek dosahuje šťastie pomocou osobného Boha. Neveriaci občania smerujú k šťastiu inými cestami, ale prezident má prispievať každému občanovi štátu, aby dosiahol možnosť úplnej sebarealizácie a úplnej blaženosti.

Človek je zakorenený v prírode, vo svojom životnom prostredí. Prezident má preto dbať o ochranu a zlepšovanie životného prostredia. Človek je ďalej súčasťou spoločnosti, preto treba dbať, aby spoločnosť bola usporiadaná spravodlivo. Spravodlivé usporiadanie spoločnosti vyžaduje, aby v spoločnosti vládol mier a nie iba zmier, prímerie. Prímerie uzatvárajú tí, ktorí proti sebe bojujú, medzi ktorými je napätie a nedorozumenie. Boj však nie je konštruktívny princíp. Prímerie má byť iba krátkou chvíľou, kedy sa odštartuje uskutočnenie mieru spočívajúcom na uskutočnení spravodlivosti vo všetkých úrovniach a oblastiach a dosiahnutej spoločne celou spoločnosťou. Zo spravodlivosti vyplýva blaho, ktorému má slúžiť národ, národu má slúžiť štát a štátu má slúžiť prezident aj každý občan.

Neuwirthov prejav splnil svoje poslanie, aj keď Antona Neuwirtha parlament nezvolil za prezidenta. Životný príbeh Antona Neuwirtha bol výnimočný od samotného narodenia. Jeho otec bol Žid, matka katolíčka. Náboženská rozdielnosť rodičov (počiatočná, pred smrťou matky sa otec dal pokrstiť) viedla Antona Neuwirtha k zvýšenému pocitu náboženskej a národnostnej tolerancie. Tragiku náboženskej a ideovej intolerancie pocítil Anton Neuwirth vo svojom živote priam dramaticky. Dvanásť osôb z jeho rodiny zahynulo za vojny pri prenasledovaní Židov. On sám bol odsúdený v r. 1954 na dvanásť rokov väzenia, z ktorých si šesť a pol odsedel za katolícke aktivity, kvalifikované súdom ako špionáž pre Vatikán. Pravdivé poznávania skutočnosti, pravdivé vyjadrovanie sa o skutočnosti, tolerancia voči inak zmýšľajúcim, princíp odpúšťania a túžba po spravodlivosti idúcej ponad jednotlivé desaťročia – to všetko prejavoval na slovenské pomery nebývalou mierou. Hoci stará matka z otcovej strany zahynula v Osvienčime, o Slovenskom štáte sa vyjadroval objektívne a dokonca priaznivo o prezidentovi Tisovi. Komunisti ho obrali o roky života, odlúčili od rodiny, znemožnili mu vysokoškolské pôsobenie, ku ktorému inklinoval, ale po novembri ´89 síce kritizoval komunizmus, ale nevyvolával nenávisť voči komunistom. Svoje pamäti nazval „Liečiť zlo láskou“.

V r. 1994, počas Moravčíkovej vlády, Anton Neuwirth odišiel ako veľvyslanec do Vatikánu. Bolo to jeho veľké želanie a bola to príležitosť pre mladú Slovenskú republiku, do náročného diplomatického prostredia Svätej stolice poslať človeka, ktorý vyvolával všeobecnú úctu. V r. 1995 sme navštívili delegácia KDH Vatikán. Svätý otec Ján Pavol II. nás pozval na súkromnú večeru spolu s Antonom Neuwirthom. Tam sme sa mohli osobne presvedčiť, aký priateľský vzťah preukazoval pápež Ján Pavol II. voči Antonovi Neuwirthovi. Rovnako jeho vtedajší osobný tajomník a dnešný kardinál Stanislav Diwysz.

Už počas svojho pobytu v Ríme začal Anton Neuwirth pracovať na návrhu Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. V r. 1996, už za Mečiarovej vlády, Antona Neuwirtha stiahli z Vatikánu. Pobyt v Bratislave využil na ešte intenzívnejšiu prácu na návrhu Zmluvy. Po voľbách v r. 1998 nová vláda mala už hotový základný návrh zmluvy medzi Slovenskom a Svätou stolicou. Rokovania najskôr vo vnútri Slovenskej vládnej koalície a potom alebo aj súbežne rokovania medzi Bratislavou a Vatikánom mohli započať. Približne uprostred funkčného obdobia vláda aj parlament v Bratislave prijali Základnú zmluvu medzi Slovenskom a Svätou stolicou veľkou väčšinou. Za zmluvu hlasovala nielen koaličná Strana demokratickej ľavice, ale v parlamente aj mnohí poslanci opozície. Prijatím základnej zmluvy sa Slovensko zaradilo medzi väčšinu krajín Európskej únie, ktoré takúto zmluvu s Vatikánom majú uzavretú. Zmluva predpokladala a umožnila prípravu ďalších čiastkových zmlúv pre jednotlivé odvetvia, napr. školstvo, armádu a pod.

V r. 1997 – 98 Anton Neuwirth ešte dokončil svoju diplomatickú misiu vo Vatikáne, z ktorej bol akože iba dočasne odvolaný predtým. Pri ukončení svojej misie dostal od pápeža Jána Pavla II. vyznamenanie Veľkokríž rytierskeho rádu Pia IX.

Po návrate na Slovensko sa venoval písaniu svojich pamätí, ktoré vyšli v r. 2001 vo vydavateľstve Kaligram pod názvom „Liečiť zlo láskou“. Je to kniha o personifikovaných slovenských dejinách v XX. storočí. Na sneme KDH v r. 1993 bol Anton Neuwirth jednohlasne zvolený za čestného predsedu hnutia. Túto funkciu zastával až do svojej smrti. Anton Neuwirth ako čestný predseda KDH viac než akékoľvek stanovy alebo programové vyhlásenie strany stelesňoval ideové zameranie Kresťanskodemokratického hnutia, jeho ciele a jeho vyslovené alebo aj nevyslovené požiadavky na spoločnosť. Média na Slovensku dnes všeobecne uznávajú vnútornú a ideovú stabilitu KDH. O túto stabilitu sa výrazným spôsobom zaslúžil práve Anton Neuwirth.

Odkaz Antona Neuwirtha hovorí o neprekonateľnej veľkosti človeka nad jednotlivými spoločenskými systémami. Hovorí o schopnosti človeka nekapitulovať ani pred zločinným systémom. Je to príbeh, ktorý personifikuje zmysel našich moderných dejín.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?