Články

Hranice kultúr, hranice ľudských práv.

Hranice kultúr, hranice ľudských práv.

 

Berlín, 17. 12. 2016 – prejav  JUDr. Jána Čarnogurského

 

Krajinám, ktoré odhodia svoje záväzky alebo svoje vedomie identity, aby si tak zdanlivo zabezpečili menej náročnú cestu, dejiny neposkytujú žiadnu úľavu.

Henry Kissinger : Svetový poriadok

 

Dámy a páni,

 

obyčajne sa vyplatí zaštítiť sa pri prejave niektorou autoritou. Vybral som si Henryho Kissingera a citát z jeho knihy Svetový poriadok ako motto.

Vedomie identity krajín je inými slovami vyjadrená kultúra týchto krajín. Znalec dejín Henry Kissinger nám odporúča, aby sme a držali svojej identity, čiže svojej kultúry. Dalo by sa nájsť dosť príkladov z dejín, ako zle dopadli krajiny alebo národy, ktoré sa svojej kultúry nedržali.

V literatúre sa poukazuje na zvrat Perzie alebo dnešného Iránu. Celý starovek bola mocenskou protiváhou Rímskej ríše. Perziu dobyli v 7. storočí  primitívne púštne kmene Berberov a vnútili jej islam. Perzia veľmi rýchlo stratila svoje pôvodné náboženstvo, prijala islam a ak môžeme považovať za kompromis, neprijala sunitský islam, ale šiítský islam. Svoje pôvodné mocenské postavenie už nedosiahla. Jednoducho držať sa svojej kultúry sa vyplatí.

Strata kultúry a náboženstva Perzie súvisela s jej vojenskou porážkou. Žiaľ, príliš často kultúra, niekedy jazyk, niekedy náboženstvo, štáty a národy strácajú s vojenskou porážkou. V 30 – ročnej vojne jedna aj druhá strana napichovala zajatcov na kôl. Bola to kultúra násilia a nie iba kultúra. Pozoruhodná je aj diplomacia, ktorá nakoniec 30 – ročnú vojnu ukončila. Obe bojujúce strany, v podstate katolíci na jednej strane a evanjelici na druhej strane, ale nie výlučne, po asi 25 – ročnom vraždení sa nechceli stretnúť ani v jednej budove. Rokovania, ktoré trvali asi 5 rokov, prebiehali tak, že katolícka strana sa zdržiavala v meste Münster a prevažne protestantská v meste Osnabrück. Mestá sú od seba vzdialené asi 50 km. Rokovacie stanoviská si vymieňali poslami či vyslancami, nakoniec sa dohodli, ale aj podpis záverečných dokumentov prebiehal oddelene. Münster aj Osnabrück sa nachádzali v nemeckej krajine Vestfálsko, preto sa mier nazýva  vestfálsky. Jeho princípy sa zachovali v medzinárodnom práve dodnes a je to najčastejšie zmieňovaná mierová dohoda v dejinách. Zaviedla suverenitu štátov, ktorá platí dodnes.

Vďaka svojej suverenite štáty zodpovedajú dnes aj za dodržiavanie alebo nedodržiavanie ľudských práv. Spojenie vojny a kultúry, presnejšie nekultúry násilia, trvá až do dnešných dní. Zajatci teroristického Islamského štátu sú pred popravou oblečení v oranžových overaloch, rovnakých ako nosia väzni vo väznici na Guantaname. Islamský štát svojim väzňom pred kamerou odrezáva hlavy. V arabských štátoch kolujú fotografie skupiny amerických vojakov z vietnamskej vojny zo 60 – tych rokov minulého storočia a zabitých vietnamských partizánov s odrezanými hlavami. Iná fotografia zachytáva francúzskych vojakov z alžírskej vojny v 50 – tych rokoch minulého storočia, ako pózujú pred kopou odrezaných hláv alžírskych bojovníkov.

Historické dokumenty ale aj umelecká literatúra nám dosvedčujú, že ľudia vždy mali predstavu, že niektoré ľudské práva sa nemajú obmedzovať. Achilles rešpektoval právo Hectorovho otca, aby pochoval svojho zabitého syna. Ale súťaž v stupňovaní násilia a surovostí viedla ľudí k zdokonaľovaniu ochrany práv, ktoré by sa mali zachovávať.

Hrôzy II. svetovej vojny viedli ku prijatiu Všeobecnej deklarácie ľudských práv Valným zhromaždením OSN v roku 1948. Všeobecnú deklaráciu doplnili medzinárodné pakty o ľudských právach. Politický význam dodal ľudským právam americký prezident Jimmy Carter možno aj pod vplyvom  svojho bezpečnostného poradcu Zbigniewa Brzezinskeho. Ľudské práva sa odrazu dostali do medzinárodnej politiky. V roku 1975 sa dodržiavanie ľudských práv dostalo do Záverečného aktu Helsinskej konferencie.

V bývalom Československu sa disidentské združenie Charta 77 priamo odvolávala na ľudské práva. Známy je význam Solženicynovho Súostrovia Gulag pre pád komunizmu.

Potom sa studená vojna skončila a ochrana ľudských práv ako by začala žiť svoj druhý život. Počas studenej vojny boli ľudské práva prostriedkom na ochranu reálne prenasledovaných ľudí. Odporcovia komunistického režimu sa odvolávali na Pakty o ľudských právach, aj keď ich potom napriek tomu poslali do väzenia. Po skončení studenej vojny sa vo víťaznom západnom svete rozšírila globalizácia a jej súčasťou sa postupne stávala aj akási globálna a jednotná predstava o ľudských právach.

Prvý problém, ktorý sa novej predstave o ľudských právach postavil do cesty, bola otázka, čo sú to ľudské práva. Či sú to práva, ktoré sa vyvinuli v priebehu stáročí v určitom kultúrnom prostredí, najčastejšie okolo náboženstva a rovnako pomaly sa budú aj meniť.

Druhá predstava o ľudských právach tvrdila, že ľudské práva sa menia dosť rýchlo, pod vplyvom meniacich sa spoločenských podmienok. Takto sa v priebehu asi 10 – tich rokov stalo ľudským právom právo ženy na potrat, náuka a prax o gender alebo právo prenášať si svoju kultúru po celom svete. Viedlo to k paradoxným dôsledkom. Sú známe výtržnosti zväčša mladých prisťahovalcov z arabských krajín na silvestrovskú noc v Kolíne. Podľa európskych zákonov by to bola jasná výtržnosť, sexuálne obťažovanie a možno aj ďalšie porušenia zákona. Keby sa toho dopustili mladí Nemci, boli by trestne stíhaní a nepochybne niektorí aj odsúdení. Mladí páchatelia z Blízkeho východu sa však bránili, že také konanie je súčasťou ich kultúry, do Nemecka prišli pre vojnu vo svojich krajinách, vlastne na pozvanie kancelárky a neboli si vedomí, že konajú niečo zlé. Ak sa nemýlim, nikto z nich nebol trestne stíhaný. Ochrana ľudských práv odrazu nadobudla nový rozmer a nastolila nové otázky.

Začiatkom 90 – tych rokov minulého storočia nastal jednopolárny svet s pólom v Spojených štátoch amerických a odštartovala globalizácia. Mala svoju ekonomickú dimenziu aj politickú, ale aj dimenziu ľudských práv. Na medzinárodných konferenciách o ženách v Pekingu alebo v Káhire a nepochybne aj na ďalších podobných konferenciách, sa presadzovala západná koncepcia ľudských práv. Táto sa používala ako pomocný argument aj pri odôvodňovaní zásahu do vnútorných pomerov iných štátov.

Pomocným argumentom pri odôvodňovaní invázie do Afganistanu v roku 2001 bol argument o nastolení práv ženy na vzdelanie a iné v tejto krajine. Nepochybne sme všetci za právo žien na vzdelanie, ale skutočnosť je taká, že dnes v Afganistane podľa správ tlače opäť na veľkej časti územia vládne Taliban.

Argument o ľudských právach zahrnujúcich aj politické práva stál pri podpore Arabskej jari zo strany západných štátov. Opäť z pohľadu Západu boli ciele demonštrantov správne, ale výsledky Arabskej jari sú úbohé. Lýbia sa rozpadla ako jednotný štát, vojna v Sýrii doteraz trvá so státisícmi padlých, v Iraku padli státisíce obetí a jeho budúcnosť ako štátu je neistá, v Egypte a Tunisku sa veci vrátili do stavu pre Arabskou jarou a to bolo to najlepšie riešenie. Arabské štáty, kam Arabská jar nedorazila, ako Maroko alebo Saudská Arábia, dopadli najlepšie.

Globalizácia prevzala iba časť ľudských práv, tú časť, ktorú si osvojila liberálna časť západných spoločností. Napriek tomu, že aj na európskom Západe a severnej Amerike si ju neosvojila napr. konzervatívna časť spoločnosti. Takéto pretláčanie ľudských práv vo svete už nebolo kultúrnou diplomaciou, ale globálnou diplomaciou monopolárneho sveta. Zdá sa, že monopolárne usporiadanie sveta viedlo ku prílišnému sebavedomiu západných spoločností aj o všeobecnej platnosti západnej koncepcie ľudských práv.

Následky sa prejavujú v samotných západných spoločnostiach. Vo viacerých dôležitých krajinách západného sveta sa objavili a rastú politické strany tzv. krajnej pravice, ktoré odmietajú nielen doterajšie ekonomické a politické usporiadanie sveta, ale aj západnú koncepciu ľudských práv. Výsledok amerických prezidentských volieb má symbolický charakter pre celý západný svet. Ak by bol výsledkom týchto vnútorných otrasov západných krajín len návrat ku presadzovaniu ľudských práv od politických a vojenských prostriedkov ku kultúrnej diplomacii, to by bol najmenej bolestný výsledok. Ale iný výsledok už ani nebude aktuálny.

Jednopolárny svet sa zmenil najmenej na trojpolárny USA – Čína – Rusko. Čína a Rusko nedovolia Západu diktovať im svoju koncepciu ľudských práv ani kultúrne a už vôbec nie vojensky. Ako príklad možno uviesť, že v Rusku už niekoľko rokov platí zákon o zákaze propagácie homosexuality pred mládežou. Pochody gey - pride v Rusku nie sú možné. Čína a Rusko sú schopné podporiť aj mimo svojich hraníc hnutia, ktoré kladú odpor západnej koncepcii ľudských práv. Tragickým príkladom je Sýria.

Pre západnú koncepciu ľudských práv je to príležitosť na návrat k sebe. Príležitosť na zamyslenie o svojich ľudských právach a o svojej kultúre, z ktorej vyrástli.

Kľúčovým pojmom pre európsku kultúru je Desatoro. Z Desatora vyrástlo aj kresťanstvo s kľúčovým znamením kríža. Ale sú známe prípady, keď v európskych krajinách prepustili zo zamestnania ženy, ktoré nosili na krku zlatý krížik. Francúzsko sa už 200 rokov pokúša zakotviť svoju kultúru na odkaze francúzskej revolúcie, ale zatiaľ so spornými výsledkami.

Skôr komický príklad poskytuje Slovensko. V slovenskej ústave sa píše, že Slovensko sa neopiera o žiadne náboženstvo a všetky náboženstvá rovnako ako sekulárna filozofia bez vzťahu k náboženstvu majú rovnaké postavenie. Ale keď pred rokom EÚ chcela vnútiť členským štátom kvóty prijímania migrantov zo Stredného východu, Slovensko vyhlásilo, že prijme iba kresťanov. Spomedzi blízkovýchodných kresťanov totiž nie sú známe prípady vykonávania teroristických útokov. V EÚ tento slovenský postoj vyvolal kritiku. Ešte iný impulz vyšiel zo Slovenska asi pred dvoma týždňami. Slovenský predseda vlády, ktorý je zároveň predsedom strany sociálno – demokratickej orientácie, na zasadnutí Socialistickej internacionály  vyzval sesterské strany, aby nenahradzovali sociálny program programom liberálnej koncepcie ľudských práv.

Sociálny a ekonomický program socialistických a konzervatívnych strán sa už naozaj takmer nedá rozoznať, preto niektoré socialistické strany sa stali najhlasnejšími propagátormi programu LGBTI, ideológie gender a pod. V Spojených štátoch už nepatrí do politickej korektnosti posielať na Vianoce vianočné pozdravy, ale len Seasons greattings. Asi pred 15 – timi rokmi som sa zúčastnil na právnických dňoch v Nemecku. Rozvinula sa tam diskusia, či islamské právo šarija sa má stať súčasťou nemeckého práva v oblasti rodinného práva. Neviem, nakoľko diskusia odvtedy pokročila, ale je to už defenzívna diskusia z hľadiska európskej kultúry. Aj z hľadiska európskej koncepcie ľudských práv. súvisí s tým, že sa premiešavajú hranice kultúr a tak sa premiešavajú aj hranice ľudských práv. Práve v Nemecku sa stali prípady, keď rodina nútila dcéru, aby sa vydala za muža, ktorý jej pripadol podľa islamského práva. Ide o jav, s ktorým má Európa už skúsenosti. Nazýva sa multikulturalizmus, dostal už pejoratívny názov multi – kulti a práve v Nemecku sa ozvali najsilnejšie hlasy, že multikulturalizmus zlyhal.

Ale otázka kultúrnej diplomacie a podpory ľudských práv sa práve teraz  nerieši natoľko na konferenciách ako je napr. táto naša, ale na hraniciach Európy a na mori, ktoré ju obklopuje. Do Európy prichádzajú stále státisíce migrantov zo severnej Afriky a Blízkeho východu a aj keď je to menej ako milión v minulom roku, stále je to veľa na ochotu Európy týchto migrantov prijímať a málo na schopnosť Európy problém migrantov riešiť.

Na jednej strane je tu analýza OSN, podľa ktorej do konca storočia príde do vyspelých krajín Európy a severnej Ameriky 164 mil. migrantov. Na druhej strane je tu problém mechanického uplatňovania európskej koncepcie ľudských práv na krajiny severnej Afriky a Blízkeho východu, ktoré prúd migrantov do Európy zosilnili. V roku 2011 Francúzsko porušilo rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN  o vytvorení len bezletovej zóny nad Lýbiou, zasiahlo do občianskej vojny v Lýbii a odvtedy prúd migrantov z Lýbie do Európy sa znásobil. Vojnu proti Iraku Západ začal na základe klamlivých údajov o zbraniach hromadného ničenia v tejto krajine. Vojnu v Sýrii zdá sa že ukončí až politika nového amerického prezidenta v boji proti terorizmu. Dohoda s Tureckom o zadržiavaní migrantov v Turecku stojí na vratkých nohách. Migranti sa plavia do Európy na gumených člnoch a ročne sa z nich tisíce utopia v mori.

Tábory migrantov v Europe, v Afrike aj na Blízkom východe, aj tisíce utopených na morskom dne kladú aj našu diskusiu o ľudských právach do novej roviny. Len akademická diskusia tu už nestačí. Najmä Európa musí urobiť všetko pre ukončenie vojny na Blízkom východe a severnej Afrike. Pri riešení tohto problému musíme použiť kultúrnu diplomaciu nielen smerom navonok voči iným kultúram s inými ľudskými právami, ale aj v našej kultúre dovnútra. Mali by sme si ujasniť, na ktoré ľudské práva migranti prichádzajúci do Európy jednoducho majú právo, ale že na prenos celej svojej kultúry do Európy ľudské právo nemajú. Udalosti zo silvestrovskej noci z Kolína n. Rýnom sa už nemôžu opakovať.  Pristaním pri európskych brehoch prekonali dôležitú hranicu, ale táto hranica aj na nich kladie určité požiadavky.

Toto všetko je obsahom našej diskusie o ľudských právach. Svet na nás pozerá ako diskusiu povedieme. Európa opäť raz v dejinách nemá kapacitu dosiahnuť vojenské riešenie. Riešenie môžeme dosiahnuť iba kultúrnym rozhodnutím. Od neho bude závisieť, ako nás svet bude posudzovať a ako si dokážeme usporiadať veci aj u nás doma v nových podmienkach. Hlasy aj malých organizácií ako je naša, zavážia.