Články

Nacionalizmus verzus patriotizmus

  |  8.jún 2011

Príspevok na Tischnerovských dňoch v Krakove 29.  apríla 2011



Krakovské Tischnerovské dni majú dobrého patróna v nebi. Nebohý Jozef Tischner spájal v sebe akademickú dokonalosť a spoločenskú angažovanosť, ako aj spätosť so svojou rodnou hrudou – s goralmi. Jeho kniha Etika solidarity sa dostala aj na Slovensko, presnejšie do Československa a kto vedel aspoň trochu čítať po poľsky, z nej spoznával filozofické základy poľskej Solidarity. V r. 1998 vyšla v slovenčine. V 90-tych rokoch som sa spoznal s Jozefom Tischnerom aj osobne. Okrem iných vecí spájala nás aj príslušnosť ku Goralom. Jurgov, kde mal rodičovské korene Jozef Tischner, a Malá Franková, kde mám rodičovské korene ja, sú od seba vzdialené vzdušnou čiarou asi 10 km. Niekedy v polovici 90-tych rokov sme boli spolu na konferencii v San Sebastiane v Španielsku. Vtedy som mal možnosť bližšie sa oboznámiť s jeho autentickými myšlienkami. Prvýkrát som sa stretol s úvahami, ako by sa rozvíjala európska kresťanská filozofia, keby na začiatku stredoveku neboli v katolíckej cirkvi zvíťazili myšlienky sv. Augustína, ale napr. Origena. Jozef Tischner zomrel príliš skoro. Jeho pamiatka však žije napríklad aj na týchto dňoch v Krakove.

Mám hovoriť na tému nacionalizmu, prípadne patriotizmu. Chcem hovoriť skôr o konkrétnych historických prejavoch týchto fenoménov. Predsa však sa nevyhnem určitému teoretickému vymedzeniu oboch. Rozdiel medzi nacionalizmom a patriotizmom sme sa naučili robiť po páde komunizmu. Dovtedy bol aj nacionalizmus dobrý, pretože oponoval komunizmu, ktorý chcel národy obetovať v krátkej historickej perspektíve v prospech spoločenských tried, presnejšie komunistickej diktatúre. Po páde komunizmu sme sa naučili, že vlastenectvo, patriotizmus je politicky korektný, nacionalizmus je politicky nekorektný. Nuž ako pracovné rozdelenie môžeme prijať takúto kategorizáciu. Nacionalizmus aj patriotizmus je definovaný citmi, nie rozumom. Nacionalizmus negatívnymi citmi, patriotizmus pozitívnymi. Hegel napísal v Estetike o trochu inej ale podobnej súvislosti. Položil si otázku, či je užitočné zobrazovať v umení erotiku. Odpovedal kladne a odôvodnil to tak, že erotika je fenoménom iracionálnych citov a jej zobrazovanie či v literatúre, alebo vo výtvarnom umení podriaďuje erotiku racionálnemu mysleniu, čo je samo o sebe pozitívne. V tomto zmysle budem hovoriť o nacionalizme aj patriotizme a dúfam, že sa mi nepodarí zničiť patriotizmus len preto, že sa o ňom pokúsim hovoriť príliš akademicky.

Nacionalizmus aj patriotizmus sú historické fenomény a v dejinách je ich nositeľom obyčajne menšina. Pre ich posudzovanie má význam, či väčšina dovolí menšine vystupovať s nacionalistickými alebo patriotickými heslami a prípadne ich uskutočňovať. Nebudem viac teoretizovať a uvediem niektoré príklady z nášho regiónu. Je samozrejmé, že príklady, ktoré uvediem, môže každý posudzovať inak. Budem hovoriť predovšetkým o Slovensku, ale odvážim sa hovoriť aj o iných národoch prítomných v tejto sále.

Najskôr trochu o Slovensku. Poukázali na to cudzinci, v slovenskej literatúre sa o tom nepíše. Poukázali na to, že Slovensko tisíc rokov nemalo vlastný štát, a napriek tomu si zachovalo jazyk a národnú identitu. Trúfam si to označiť za prejav patriotizmu Slovákov. Pre upresnenie musím povedať, že Slovensko síce nemalo vlastný národný štát, ale Uhorsko bolo štátom viacerých národov či národností a až do polovice 19. storočia zjednocujúcim jazykom inteligencie a úradov bola latinčina. Dokonca ani názov štátu nebol jednotný. Maďari ho nazývali Maďarskom a Slováci ako aj iné národnosti ho nazývali Uhorskom. Jednoducho Maďarsko nebolo Uhorskom. Česká a slovenská inteligencia začali upevňovať vzájomné vzťahy až niekedy v poslednej tretine 19. storočia. Stačilo to však na vznik Československa v r. 1918. Vzájomné vzťahy Čechov a Slovákov vo vnútri Československa boli raz lepšie raz horšie, ale nikdy neprerástli do vzájomných zrážok. Rozpad Československa v r. 1992 sa uskutočnil ústavným zákonom podľa vtedajšej ústavy a vzájomné vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú dnes výborné na štátnej úrovni aj na medziľudskej. V sociologických prieskumoch verejnej mienky Česi označujú za najbližší národ Slovákov a Slováci Čechov. Na druhej strane Slováci pociťovali potrebu vlastného štátu a bilancia Slovenskej republiky najmä za posledných povedzme 10 rokov je celkom úspešná. Koncom 19. storočia maďarský predseda vlády povedal v parlamente, že slovenský národ neexistuje. Dnes patrí Slovenská republiky do Európskej únie, Schöngenského priestoru aj eurozóny. Takmer by sa dalo povedať, že 20. storočie bolo slovenským storočím. V porovnaní s inými národmi strednej Európy násilie sa uplatňovalo na Slovensku ďaleko menej. Trúfam si povedať, že moderný príbeh Slovenska je príbehom patriotizmu.

Iný príbeh zo strednej Európy má v sebe ďaleko viacej dialektiky. Chcem hovoriť o povojnovom odsune Nemcov z Poľska, Československa, Maďarska, Juhoslávie. Na začiatku bol nemecký nacionalizmus. Nemecké menšiny vo všetkých týchto krajinách sa prejavili ako pomocníci Hitlerovej politiky. Bola to síce iba menšina z týchto menšín, ale väčšina z menšín bola ticho, takže menšina vytvárala dojem, že je väčšinou. Nehovoriac o vtedajšej oficiálnej nacistickej politike, ktorá chcela slovanské obyvateľstvo na východ od Nemecka postupne likvidovať. Nedávno som čítal pamäti Alberta Speera. Ako epizódu z Hitlerovej návštevy v Prahe uvádza, že Hitler nepočítal s národnou budúcnosťou Čechov. Porážka Nemecka vo vojne mala za následok vysťahovanie nemeckých menšín, a to za krutých podmienok. V Českej republike sa otvorene píše o masových vraždách Nemcov po skončení vojny. Takéto vraždenie iste nemožno označiť za patriotizmus. Koľko bolo vo vysťahovaní Nemcov po vojne a najmä v ich zabíjaní emocionálnej reakcie na podobné správanie Nemcov za vojny, legitímneho pokusu o zabezpečenie budúcnosti a koľko bolo nacionalizmu?

Pôjdem ku ďalšej kapitole. V celej Európe sa dnes píše, aké sú napäté vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom. Je to pravda, slovensko-maďarské vzťahy sú asi najhoršie vzťahy dvoch členských štátov Európskej únie. Niektoré slovenské vlády prijali do koalície aj nacionalistické strany, aby dosiahli parlamentnú väčšinu. Týka sa to vlád, ktoré prijali medzi seba Slovenskú národnú stranu. A do určitej miery aj Mečiarovu stranu. V súčasnej slovenskej vláde však nie je žiadna nacionalistická strana, naopak jej súčasťou je aj strana, za ktorú hlasovala väčšina maďarskej menšiny na Slovensku. Napriek tomu slovensko-maďarské vzťahy sa príliš nezlepšili. Teraz ma samozrejme môžete oprávnene považovať za zaujatého v prospech Slovenska. Preto poviem iba jednu ilustráciu. Maďarský parlament v minulom roku prijal zákon, ktorým vyhlásil Trianonský mier uzavretý po I. svetovej vojne a ktorý dal základ súčasným slovenským južným hraniciam za nespravodlivý a poškodzujúci Maďarsko. Kladiem rečnícku otázku, ako by reagovala poľská spoločnosť, keby nemecký Bundestag prijal obdobný zákon  o hranici Odra – Nisa? Takéto akty na maďarskej strane pochopiteľne vyvolávajú odozvu na slovenskej strane a pridávajú voličov nacionalistickým stranám. Napätie medzi slovenským a maďarským nacionalizmom potom naozaj hrozí.

Postúpim ďalej ku slovensko-poľským vzťahom. Celkove mám dojem, že Tatry a ďalšie vrchy až príliš oddeľujú Slovensko od Poľska. Vzťahy medzi Slovenskom a Poľskom celé stáročia akoby pestovali iba kráľovské dynastie a štáty. Jednoduchých ľudí sa to dotýkalo málo. Až v 20. storočí začínajú v dejinách slovensko-poľských vzťahoch vystupovať tiež obyčajní ľudia, aj keď zasahovanie vlád, dokonca zahraničných mocností, sa nestratilo. V našej rodine sa traduje veľmi osobná spomienka na pôvodné rozhodnutie veľmocí, že slovensko-poľská hranica na Spiši a Orave sa určí na základe referenda.  V r. 1919 začali oba štáty Československo aj Poľsko agitovať na spornom území, aby ľudia hlasovali za Československo alebo za Poľsko. Československí agitátori  zorganizovali zájazd do Prahy pre ľudí zo zamagurských dedín. Tak sa dostala v r. 1919 do Prahy aj moja babka. Ešte ja som počúval ako chlapec, ako bola babka nadšená návštevou Prahy a predstavením Smetanovej Predanej nevesty v Národnom divadle. Na druhej strane poľskí agitátori ponúkli vtedy babke a dedkovi, ktorí pripravovali svadbu svojej dcéry, mojej tety, že zaplatia celú svadbu, ak budú môcť na svadbe vystúpiť a lobovať pre Poľsko. Spor o hranicu nakoniec dohodli ministri zahraničných vecí Poľska a Československa tak, že žiadne referendum sa nekonalo a sporné územie bolo rozdelené medzi oba štáty. Ďalšie kritické obdobie v slovensko-poľských vzťahoch nastalo v r. 1938 – 39. Začiatkom marca 1939 vyslala vedúca slovenská politická ľudová strana môjho otca do Varšavy, aby skúmal možnosti poľskej záštity Slovenska v prípade nemeckého a maďarského útoku. Poľsko vtedy nebolo schopné dať Slovensku záštitu. V septembri 1939 sa potom slovenské vojenské jednotky zúčastnili po boku Wehrmachtu na vpáde do Poľska. Na slovenskej strane sa táto účasť ospravedlňuje, že slovenské jednotky vtedy zaujali iba dediny, ktoré patrili pred I. svetovou vojnou ku Rakúsko - Uhorsku, čiže do tzv. referendového územia a dediny, ktoré zaujalo Poľsko po Mníchovskej dohode v r. 1938. Po skončení vojny sa celé toto územie vrátilo ku Poľsku. Nakoľko sa dá analyzovať onú dobu ex-post, jednoduchí ľudia sa na rozhodnutiach v r. 1938 z poľskej strany a v r. 1939 zo slovenskej strany nezúčastnili. Boli to rozhodnutia vlád. Tak aj dopadli. O poľskej politike voči Československu v októbri 1938 Winston Churchill napísal, že Poľsko sa vtedy podobalo hyene. Slovenský štát z r. 1939 bol zaradený do kategórie fašistického štátu, a tak aj po vojne dopadol.

Slovenské vzťahy s Ukrajinou sú bezproblémové. Na Slovensku pracuje veľa Ukrajincov a slovenské úrady majú niekedy problémy, aby ich uchránili pred slovenskými zamestnávateľmi, ktorí ich využívajú ako lacnú pracovnú silu. Ale to je mimo nacionalizmu aj patriotizmu, to je jednoducho bezohľadný kapitalizmus.

Najmenšiu hranicu má Slovensko s Rakúskom. O nacionalizme aj patriotizme sa dá najmenej hovoriť vo vzťahu k Rakúsku, nie pre krátkosť hranice. Rakúsko akoby nevyvolávalo na Slovensku žiadne emócie. Naše vzťahy sú korektné, naši ľudia radi chodia kupovať do rakúskych obchodov blízko hraníc a poznám veľa ľudí, ktorí chodia lyžovať do rakúskych lyžiarskych stredísk. Ja tiež medzi nich patrím. Ale to je asi tak všetko, čo možno povedať o slovensko-rakúskych vzťahoch.

Naša generácia zažila komunizmus aj demokraciu. Absurdnou výhodou komunizmu bolo, že potláčal nacionalizmus jednotlivých národov a ponechával iba patriotizmus ako obranu národných hodnôt proti utláčateľskému komunizmu. V súčasnosti sme všetci tu prítomní v Európskej únii. Zdá sa, že patriotizmus Európskej únie sa zatiaľ nevyvinul. Asi preto, že Európsku úniu zatiaľ nebolo potrebné brániť. Vedeli by sme ju brániť? Ak áno, tam by začal európsky patriotizmus.

Nacionalizmus aj patriotizmus sú dejinotvornými silami. Treba s nimi počítať v dobrom aj v zlom, patriotizmus rozvíjať a nacionalizmus sa snažiť udržať pod kontrolou.




Tischnerovské dni prebehli na Jagelonskej univerzite v Krakove v dňoch 28.- 30. 4. 2011 na počesť prof. Jozefa Tischnera, kňaza, ktorý vo svojich kázňach, článkoch a knihách formuloval ideové ciele poľského odborového hnutia Solidarita. Prof. Tischner zomrel v r. 2000. Tischnerovské dni sa konajú každoročne už asi 10 rokov.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?